Úvodná stránka > Výletíky > Trip de France 2011

Trip De France 2011

Všetko sa začalo ako inač - pri pive. Leto už pomaličky klopalo na dvere a my sme štandartne trávili sobotný večer s oroseným pohárom piva v ruke a tentokrát aj s trošku oroseným čelom, keďže sme ešte stále nemali naplánovanú žiadnu dovolenku. Každému bolo jasné, že by niečo trebalo podniknúť, ale otázkou bolo čo? Najlepšie niečo viac krejzy, niečo, čo sme doteraz ešte nezažili.
Debata padla na práve štartujúcu Tour De France, kde v tomto ročníku tour štartoval v dobrej forme aj náš Peter Velits a v tej chvíli sme všetci vedeli, kde sa pôjde. Boli sme odhodlaní ísť tam hoci aj hneď na druhý deň, ale ako to u pracujúceho národa býva, trebalo nám najprv vybaviť dovolenku (teda až na študenta Mahonyho), a určiť cieľ našej cesty. Samozrejme najlepšie by bolo, aby nás to nestálo nič a ak aj áno, aby to vyšlo čo najlacnejšie. Ponúkol som do pľacu autečko (moje desaťročné "Clijko", s manuálnou štvorzónovou klímou a nevyhrievanými sedadlami a rádiom bez mp3),nech sa kus prevetrá a vidí tiež po dlhom čase svoju rodnú zem. Nikto nenamietal, a tak sme sa teda pobrali domov plný očakávania, či sa nám podarí vybaviť dovču a s úlohou zistiť, na ktorú etapu sa vyberieme.
Hneď na druhý deň sme si pozreli etapy a rozhodli sa ísť vychutnať si záver 14. etapy s dojazdom na "kopčeku" Plateau de Beille (1780 m.n.m.) nachádzajúceho sa v Pyrenejách neďaleko hraníc s Andorou. V priebehu týždňa sa nám našťastie podarilo splašiť dovču a mohli sme sa tešiť na náš prvý väčší výletík. Odchod sme si naplánovali na noc 12. júla. Ďalšie podrobnosti ohľadom trasy sme nejako neriešili, podstatné bolo, že máme GPS s aktuálnymi mapami, všetci vodičák, pár chechtákov vo vrecku a chuť niečo vidieť a zažiť.

1-2.deň (12-13.júl)

Po príchode z práce sme si zbalili potrebné veci a večer o desiatej vyrazili smer Francúzsko s prvou zastávkou v Hniezdnom, kde sa nalodil aj Mahony, ako ináč než s poriadnou autochladničkou plnou žranice. Za volant si ako prvý sadol Maťo, aby si zvykol na autečko. V Žiline sme si dali prvú cikpauzu v HyperTescu takmer okolo jednej v noci. Pri odchode nás zastavili naši starostlivý ochrancovia zákona mysliac si, že ideme sčapaný niekde na diskotéku. Kontrola prebehla v poriadku, a tak sme sa aspoň uistili, že máme všetky potrebné doklady v poriadku. Skoro ráno sme dorazili do Blavy, kúpili rakúsku diaľničnú a mastili ďalej. Za Viedňou sa premávka začala zhusťovať, samé kamióny a na niektorých miestach zúžené jazdné pruhy. Chvíľkami sme mali pocit, že sa tam nezmestia ani dva maľuchy a nieto ešte kamión. Maťo to po pár stresujúcich kilometroch vzdal a zahlásil, že na takýchto cestách kerovať radšej nebude. Na dnes už mal toho odšoférované aj tak dosť. Vymenili sme sa a fičali takmer v jednom kuse cez Rakúsko a Nemecko v nie veľmi priaznivom počasí až niekde ku Ženeve, kde sme dorazili podvečer. Po dlhšom hľadaní miesta na prespanie sme naše útočisko našli vďaka GPSku v lesíku pod dedinkou Saint Cergue, kde sme zložili stan a po dlhšej dobe presedenej v aute aj ponaťahovali kostry a odpočinuli si. (prejdených 1500 km)

3.deň (14.júl)

Budíček bol skoro ráno, niečo okolo pol štvrtej, ešte za tmy, to preto, aby sme bez problémov prešli cez Ženevu a čím skôr sa dostali k moru. V polospánku som odšoféroval úvodných pár kilometrov až za Ženevu, kde náš privítala ranná hmla a nespočetné množstvo kruháčov hneď za francúzskymi hranicami (pozn. autora: jeden asi 40centimetov výsoký s pologuľovým betónovým stredom sme si krosli rovno, aby sa parobci kus prebrali :-D ). Rozhodli sme sa necestovať po spoplatnených úsekoch, ale po bežných cestách, čo sa neskôr ukázalo ako správna voľba, nie aby sme ušetrili (aj keď aj to bol jeden z dôvodov), ale pretože sme videli niekoľko typických francúzskych dediniek, krásnu prírodu a hlavne necestovali stereotypne s rovnako zatlačeným plynovým pedálom. Cestou prišiel Maťo s nápadom pozrieť si nejaké, historicky významnejšie mestečko. Za obeť nám padol Avignon, ktorý by sme ináč míňali len o pár kilometrov. Toto očarujúce starobylé mestečko (niekdajšie sídlo siedmych pápežov) skrývajúce za svojimi hradbami niekoľko historických pamiatok dýchalo úžasnou atmosférou, ktorá nám však nezabránila v jednom z parkov ukuchtiť si na plynovej propanbutánovej bombičke vynikajúcu praženicu so salámkou a takto si do sýta vychutnať všetko dohromady. Po pár hodinovej pauze sme nasadli znova do auta a po prevažne rýchlostných cestách boli čoskoro pri mori. Namierili sme si to priamo na niekoľkokilometrovú pláž tiahnucu sa za mestom Séte smerom na juh, vybavenú sociálnymi zariadeniami a sprchami, ktoré nám po dlhej ceste a vytúženom kúpaní v mori padli vhod. Pri západe slnka vybrali parobci, láhev dobre odstatej a ohriatej vodky s hrajúcim vrchnákom (melódia - V piatok podvečer si zresetujem hlavu) kúpenej ešte na Slovensku v Žilinskom Tescu, aby sme si štrngli na našu prvú bezproblémov prebiehajúcu návštevu Francúzska. Popri prípitku sa z neďalekého mesta začali ozývať rany vybuchujúceho ohňostroja. Krajšie privítanie si pre nás už nemohli pripraviť. Po debate sme však zistili, že 14teho oslavujú jeden z ich najvýznamnejších sviatkov - sviatok Veľkej francúzskej revolúcie. Po menšom svetelnom divadle sa parobci pobrali pozrieť o pár metrov ďalej na pláži sa konajúcu diskotéku, kde zažili nezabudnuteľnú príhodu vystrihnutú ako z akčného filmu (viac info pri pifku, nepatrí sa všetko prezrádzať hneď takto verejne, ale prezradím, že ich naspäť doviezol sám majiteľ diskotéky na jeho Porsche Cayenne), zatiaľ čo ja som po náročnom dni presedenom prevažne za volantom zadrichmal v stane. (prejdených 500 km)

4.deň (15.júl)

Ráno sme sa prebudili do slnečného dňa a celé dopoludnie si užívali more a slnko. Cez obed nám už poriadne vytrovilo, a tak som vybral propánbutánovú bombu a horák z kufra auta, aby sme si ukuchtili niečo pod zub. Cestou ku stanu som stretával vystrašené tváre domácich návštevníkov pláže vychutnávajúcich si poobednú siestu a pravdepodobne mysliacich si, že chystáme teroristický útok. Opak bol však pravdou, nachystali sme si sáčkovú polievku a nejaký ten konzervový gulášek :-D .Po výdatnom obede sme ešte po vzore domácich využili slnečné lúče a povyhrievali plné bruchá. Ku večeru sme sa presunuli pár kilometrov na juh do ďalšieho turisticky významného mestečka Cap d´Agde, o ktorom sme sa dozvedeli až doma, že je známe ako najväčšie nudistické stredisko v Európe. Chvíľku nám trvalo dostať sa v spleti uličiek a kruháčov k nejakej pláži k moru a najmä zaparkovať tam. Zakotvili sme neďaleko vulkanickej pláže La Conque s čiernym pieskom rozprestierajúcej sa pod niekoľko metrovými útesmi, na ktorú bol vstup povelený len v denných hodinách. Bohužiaľ, alebo chválabohu (kto ako chce :-D) sme sa ocitli mimo nudistickej zóny, ktorá sa nachádza v opačnej časti mesta. Z auta sme pobrali cenné veci (ako uteráky a plavky) a išli si vychutnať atmosféru zapadajúceho slnka a veget pri mori. Večer nás dav ľudí zaviedol priamo na promenádu vedľa mestského prístavu. Po obhliadke sme sa unavení vrátili späť k autu a rozmýšľali, kde si rozložíme náš nočný tábor na tak rušnom mieste. Samozrejme zaujímavejšie, luxusnejšie a bezpečnejšie miesto ako už uzavretá sopečná pláž tu nebolo. Zliezli sme po útese s karimatkami a spacákmi na chrbtoch dole na pláž, rozložili sa priamo v strede a zaspávali pri splne mesiaca odražajúceho sa od morskej hladiny. Proste paradzinka. (prejdených 30 km)

5.deň (16.júl)

O tretej ráno nás zo vzácneho spánku zobudil budík, aby sme sa včas dostali do dedinky Les Cabannes, kde začínalo záverečné ostré stúpanie 14. etapy na Plateau de Beille. So zalepenými očami sme vyliezli na útes, pobrali sa k autu a vyrazili zdolať posledných 230 km. Pred Pyrenejami nás privítali nádherné dubové aleje a slnečnicové polia osvetlené slnečnými lúčmi výchádzajúceho slnka, ktoré len umocnili krásu tohto kraja. Cestou sme sa zastavili doplniť zásoby pečiva v malej pekárničke už takmer pred našim cieľom. Vypýtali sme si dva na polici dobre vyzerajúce tmavé/celozrné chlebíky (také malé briketky), ale keď nás za nich pani za pultom popýtala 14 euro až nás zamrazilo. Až po tom čo nám ich podala sme zistili, že jeden váži asi tri kilá a cena je „adekvátna”. Príchod do Les Cabannes bol prekvapujúci. Náš pôvodný plán bol ísť autom čo najbližšie k cieľu 14.etapy, ale dedinka bola už úplne preplnená fanúšikmi najprestížnejších cyklopretekov na svete. Polícia už nepúšťala prichádzajúce autá smerom k cieľu, ale odkláňala premávku mimo dedinky. Podarilo sa nám dostať aspoň na vedľajšie uličky, kde už parkovali desiatky karavanov a na chodníkoch pred nimi spalo množstvo ľudí, ktorý tu prišli ešte niekedy cez noc. Našťastie sa nám podarilo nájsť ešte flek na parkovanie neďaleko centra. Povyťahovali sme slovenské vlajky, naraňajkovali sa a vyrazili užiť si skutočnú atmosféru Tour, kvôli ktorej sme sem vlastne išli. Priamo v dedinke sme nakúpili pamätné tričká a bidóny, a vybrali sa po ceste s davom ľudí z rôznych krajín šliapajúcich buď pešo, alebo na bajkoch smerom na hneď zprudka stúpajúci vrchol Plataeu de Beille vzdialený 18 kilometrov. Každé možné miestečko na parkovanie okolo cesty bolo obsadené kempujúcimi karavanmi, pri ktorých sedeli na záhradných stoličkách ich od ucha k uchu vysmiaty majitelia, tešiaci sa z luxusných flekov, ktoré sa im podarilo uchmatnúť. Ruch a množstvo návštevníkov sa každou minútou zvvyšoval. Podarilo sa nám dôjsť v krásnom slnečnom, ale o to dusnejšom počasí až dva kilometre pred cieľ do úseku serpentín s dobrou viditeľnosťou na dlhší úsek trate, kde sme zakotvili a čakali spolu so šaliacim sa davom na príchod prvých borcov z pelotónu dúfajúc, že medzi nimi bude aj náš Peter Velits. Atmosféru pred prichádzjúcim roztrhaným pelotónom vygradovala prechádzajúca kolóna reklamných áut rozhadzujúca reklamné predmety, čiapky, šály a rôzne ďalšie pamätné predmety. O pár minút sa za nimi za neuveriteľne povzbudzujúceho, miestami až prepnutého kotla jačiacich fanúšikov objavil prvý pretekár, len o pár metrov prenasledovaný ďalšími po víťazstve hladnými borcami. Všetci sa k nám rútili neuveriteľnou rýchlosťou, akoby len práve vyštartovali. S vlajkami v rukách a takisto jačiaci sme ich všetci hnali dopredu. Človek si ani neuvedomí, že je jedným z tých šťastlivcov, ktorí túto neopísateľnú atmosféru zažívajú na vlastnej koži a nie len z pohodlia gauča s ovládačkou v ruke. V tej rýchlosti ani nestíhame vnímať kto vlastne okolo nás prechádza v úvodnej jemne roztrhanej skupinke. Za nimi sa valia ďalší pretekári a medzi nimi aj náš Peter Velits, ktorý napokon končí na vynikajúcom 15tom mieste. Chvíľku povzbudzujeme ešte na našom stanovišti, ale potom sa rozhodujeme ísť pozrieť až do cieľa v domnení, že možno stihneme ešte vyhlasovanie výsledkov. Cestou hore stretávame už vracajúcich sa pretekárov, ktorý si po ťažkej etape idú „vypendiť“ nohy. Medzi nimi je aj Peter Velits. Skúšame na neho volať nech zastane, aby sme si spravili fotku, ale v rýchlosti len dvíha ruku a zdraví nás a mastí ďalej za svojími tímovými kolegami. Po príchode na vrchol tu nachádzame len desiatky tímových, sponzorských, policajných a novinárskych áut. Po pretekároch tu už niet ani stopy. Vyčerpaní zajedáme z brikiet a pomaličky kráčame dole. Obojsmerná cesta sa o chvíľu mení na dvojpruhovú jednosmerku smerujúcu dole. Unavení sa snažíme stopnúť niekoho, ale všetci nás ignorujú, preto sa radšej rozdeľujeme, aby bola väčšia šanca, že nám niekto zastaví. Po chvíľke nás s Mahonym berie mladý típek od ktorého sa dozvedáme, že je šéfredaktor pre nás úplne neznámych francúzskych športových novín. V zápche sa pomaličky posúvame bližšie k dedinke, kde mu ďakujeme za odvoz a mastíme späť ku autu. V centre stretávame Maťa, ktorému sa podarilo stopnúť francúzsku rodinku. Úplne vyčerpaný prichádzame k autu. Všetci by sme najradšej už spali, preto nám je v podstate jedno, kde strávime dnešnú noc, len nech už spíme. Útočisko nachádzame v miestnom voľne prístupnom kempe pri riečke. Keďže po správcovi niet ani stopy. Za mierneho mrholenia staviame stan, varíme polivečku a zmordovaní zaspávame bez zaplatenia. (prejdených 230 km + asi 25 km pešia túra)

6.deň (17.júl)

Dnes vstávame konečne ako „páni“ po dlhšom takmer 7 hodinovom spánku, ale aj napriek tomu nám telo už začína dávať najavo, že toto nie je to, po čom túži. Balíme veci a vydávame sa na dlhú cestu domov, s plánom zastaviť sa ešte niekde v Aplách. Volíme inú cestu s prechodom okolo Lyon-u. Na obed stojíme vyhladovaní po viac ako štyristo kilometroch pri kostolíku neďaleko dedinky Grandrieu. Varíme fajný nedeľný obedík (kuracie prsia na hubách s ryžou a broskyňovým kompótom) a popritom oddychujeme a naťahujeme stuhnuté vysedené zadky. Spokojne mľaskajúc plánujeme ďalšiu trasu na zajtrajší deň. Mahony navrhuje ísť sa pozrieť na ľadovec Matterhorn a takisto by rád navštívil svoju sestru bývajúcu v Disentis-Muster. Všetci sme za, a tak je rozhodnuté. Dojedáme a s plnými bruchami spokojne sadáme znova do auta, aby sme boli čím skôr vo Švajčiarsku a dopriali si trošku dlhšieho spánku. Podvečer sa dostávame na pre nás už známe kempové miestečko za Ženevou, kde sme stravili našu prvú noc. Uťahaní staviame stan a liháme. (prejdených 760 km)

7-8.deň (18-19.júl)

Už s pomaličky si zvykajúcimi boľavými riťami opäť vstávame hneď skoro zrána a plný očakávania vyrážame do švajčiarského turisticko-lyžiarsko-horolezeckého strediska v Zermatte, odkiaľ sa dá ísť na jeden z najpopulárnejších štítov Matterhorn (4478 m.n.m.). Ešte pred obedom prichádzame do švajčiarskych Álp do dedinky Täsch, odkiaľ môžeme ísť do Zermattu už len zubačkou. Parkujeme auto, kupujeme lístky a hor sa na výlet. Počasie nám praje, a tak nás Zermatt ohuruje vo svojej plnej kráse. Nedá mi nespomenúť večný optimizmus a uvedomelosť tu žijúcich ľudí, čistotu v uličkách a ekologicky (elektricky) poháňané všetky vozidlá používané na prepravu v mestečku. Prichádzame ku lanovke, kde so sklamaním zisťujeme pre nás vysokú cenu 96 eur za spiatočný lístok na ľadovec Matterhornu. S pohľadom na sem-tam vykukujúci vrchol a cenník sa rozhodujeme spraviť si len menšiu túru v nádhernom prostredí hôr do neďalekého kaňonu Gornerschlucht(Gornergorge). Nachádzame tu drevené mostíky, schody a úzke plošinky vystavané priamo v niekoľko metrov hlbokom kaňone potoka Gorner, ktoré spolu s vodopádmi poskytujú úchvatný pohľad na túto prírodnú krásu. Po menšej prechádzke sa vraciame späť k autu, nasadáme a plánujeme cestu k Mahonyho sestre s prechodom cez ďalší autom prístupný ľadovec Rhonegletscher. V prudkom stúpaní plnom serpentín na vrchol k ľadovcu dostáva Clijko poriadne zabrať. Pri ľadovci robíme za obdivu pár taktiež prechadzájúcich turistov netradičné fotky v sandálkach a vyzlečený do polpása, ležiac na efektných orandžových nafukovačkách so šnorchlami na hlavách. Vymrznutí sadáme do auta a pokračujeme ďalej. Cestou sa nám vypálila žiarovka v stretávacom svetlomete a ako naschvál náhradnú sme nemali. Až za tmy prichádzame na skok k Mahonyho sestre, debatíme, rozprávame zážitky, ale kvôli časovej tiesni sa po chvíľke lúčime a opatrne sa púšťame ako piráti s jedným svetlom ďalej, keďže sa nám ho nepodarilo pozháňať. V niektorých úsekoch stretávame dobre osvetlených v noci pracujúcich cestárov na kompletnej výmene trošku popukanej vozovky (u nás nevídaný jav). Hneď na prvej možnej odbočke schádzame z dialnice do mestečka Chur (čítaj kur), kde sa motkáme po uličkách v domnení, že nájdeme ešte otvorenú nejakú nonstop benzínku. Náhodou sa nám však namiesto toho podarí zabočiť na uličku „remesiel“ plnú usmievavých ťažko pracujúcich poväčšinou mladých ľomp pripravených "rozsvietiť" nanajvýš tak naše "svetlomety". Tu nám dochádza prečo sa toto mesto takto volá :-P. Bohužiaľ pre takéto extra služby nemáme záujem, a tak sa vraciame naspäť na diaľnicu, kde po pár kilometroch kupujeme na benzínke žiarovku v prepočte "len" za 23 eur. Sadáme späť do auta a síce úplne vyčerpaní, ale plný zážitkov a nových skúseností sa na druhý deň v poobedných hodinách dostávame domov. (prejdených 1560 km + asi 10 km túra)